Home/Motocykle/Cestné/Triumph Bonneville T120 – návrat do minulosti
CestnéMotocykle

Triumph Bonneville T120 – návrat do minulosti

Inak sa to nazvať asi ani nedá. Pretože Bonneville nielenže tak vyzerá, ale on sa tak aj správa. Vlastne nie, nespráva, on taký je. Skrátka to je klasická stará motorka. A to je jednoducho to, čo si vás musí získať.

Ak sa totiž pozriete na Bonneville T120, ktorá je oproti terajšej verzii takmer o 60 rokov staršia, až tak veľa rozdielov medzi nimi nenájdete. Možno by som si dovolil aj malú hypotézu o tom, že tak podobne musí aj jazdiť. Bohužiaľ, u mňa to asi hypotéza aj zostane. Nepredpokladám totiž, že by sa mi podarilo niekedy odviesť na niektorej z prvých verzií. Áále… o to viac si možno teraz užívam tieto dni, kedy som sa vrátil minimálne k obdobiu, keď som sedlal jafku 250 559 z roku 68. A už vtedy som cítil úctu nielen k starým veciam, ale celkovo aj k tradícií a k ľuďom, čo to vytvárajú. No a len čo som sa posadil na Boního, všetko sa to vo mne zas rozhorelo.

Posed je fajnový. Taký džentlmensko pohodlný. Sedí sa na ňom dobre a trochu nenútene nabáda k vzpriamenému chrbtu. Také to slušácke sedenie, čo nás učili už na základke a neskôr pri strojopise. Nohy v kolenách v 90 stupňovom uhle, ruky ani ďaleko, ani nízko či vysoko a tak akurát široko. A pri mojej výške 176 cm bezproblémovo dočiahnem oboma celými chodidlami na zem.

Klasické budíky, klasická zátka na nádrži, ktorá je mimochodom tak vymakane spravená, že nezaškolenému človeku dá chvíľku zabrať, kým ju otvorí. Lakovanie a zlaté pásiky sú fakt dobré a imitácia karbecov… aká imitácia, to určite karbece sú 😀 A takto to ide ďalej.

Štartovanie znova také starodávne. Nie, neštartuje sa štartpákou, ale normálne cítite, že ho ako keby trochu musíte poprosiť, aby naskočil. Toto všetko vás len utvrdí, že to nie je „akože retro“, toto je stará klasika. A o tom, že to je fakt stará klasika, sa úplne presvedčíte, len čo zaradíte a prejdete pár metrov. Je to taká paráda, že sa vám v hlave vynárajú spomienky na filmy s McQueenom a Brandonom. No a možno aspoň na chvíľku pocítite ten pocit, kedy motorka nebola približovadlo ani ukazovateľ nejakého ekonomického rebríčka. Bolo to tuším o niečom inom. Aj keď možno sme si to len časom namysleli, že byť motorkár, je o niečom inom. O rebelstve, možno o slobode, možno o hľadaní samého seba, možno o niečom inom a možno to je nakoniec úplne inak. To už som síce odbočil úplne mimo klasický opis testovanej motorky, ale neviem si pomôcť. Zdá sa mi, že Boní si zaslúži napísať, ako veľmi zapôsobil na moju motorkársku dušu.

No ale späť do reality a pokračujem tam, kde som prestal. Naštartované máme, zaradenie jednotky je sprevádzané slušnou zvukovou kulisou a miernym odporom. Nepôsobí to nedokonalo, ale skôr ako zámer. No a presne takto to pokračuje celú jazdu. Mierne trasenie pri rozbiehaní, ďalšie radenie rýchlostí, ktoré je veľmi podobné tomu pri jednotke a presne v takom „starodávnom“ zmysle sa vezú aj brzdy. Na tento stroj a jeho určenie sú dokonalé, ale na niečom „modernejšom“ si to moc vysvetliť neviem. Podvozok je z toho všetkého asi najviac ako z minulého tisícročia.

Zdá si mi až taký nedokonalý, že nechápem, ako sa na tom môže nakoniec tak do pohody jazdiť. Na bežné jazdenie si vystačíte od jedna do štyri. Po meste na dvoječke, max troječke. Mimo mesta zakvaltiť štvorku, a tá spolu s megasilným motorom odvedú kus práce. Motor totiž dokáže zatiahnuť odspodu, už od 2 000 otáčok a úplne stačí jazdiť niekde do 4 000. Presne medzi je aj maximálny krútiak 105 Nm. Ak sa vám ale nechce radiť a potočíte motor vyššie, nič sa nedeje. Vlastne maximálny výkon 80 koní má motor až pri 6550. Ale točiť to až sem je trochu nekresťanské. Fakt som sa tam nedostal. Už nad 5,5 sa mi to zdalo zbytočné. Päťka a šestka sú tu ako keby do počtu alebo ako taká ekonomická rezerva.

Keď som začal trochu podkurovať a rýchlosť som nepustil pod stodvadsať, stačilo tam mať zas šestku a o všetku zábavu sa postaral famózny dvojhrnkový bubloták. Totiž aj ten zvuk, čo motor produkuje, je niečo dávno zabudnuté. Z koncoviek vychádza jemné bublotanie a spod nádrže také zvláštne praskanie, škrípanie, hrkotanie. Neviem to ani opísať, ale dúfal som, že to tam má byť, lebo k tejto motorke to pasuje.

Vrátil by som sa ešte k podvozku. Nielenže sa mi zdal hrozne mäkký, ale aj trochu prispatý. Aj pri mojej chatrnej hmotnosti som to sem tam dostával na dorazy a motorka si potom trochu poskakovala. Nebolo to nejak strašne nedobré, lebo niečo ospravedlňuje celé to, aká to je motorka a niečo aj to, že som samozrejme išiel vždy viac, ako bolo treba. A presne tak sú na tom aj brzdy. Neohúria žiadnou brutálnou silou, ani mega rýchlym a prudkým nástupom, aj keď k ABSku sa nie je problém dobrzdiť. Takže ak sa za ne poriadne zatiahne, idú poriadne do toho.

Nechcem, aby to už bolo také klišé, ale fakt tá motorka je starodávna a takto sa mi páči. Samozrejme, je ale doba elektronická a EU sa musí starať o naše bezpečie a pohodlie, tak aj tu sú nahádzané nejaké tie elektronické hovadiny. Vypínateľné ABS som už spomenul. Lenže tu sú aj mapy (road a rain) a vypínateľná trakčná kontrola. Ďalej teplomer, spotreba, hodiny a ďalšie hovadiny, čo tu aj byť nemuseli. Jáj a ledkové doplnkové predné svetlo. Aj keď je pravda, že toto tu je v celku pekne zapracované.

Ha a načo som zabudol a čo som asi najviac ocenil v chladnom počasí, sú vyhrievané rukoväte. Od klasických gripov sú skoro na nerozoznanie a ak by nebolo na ľavom gripe tlačidlo s obrázkom, ani mi nenapadne, že sú vyhrievané. Niečo ako zhrnutie asi ani písať netreba. Toto je totiž jedna z tých motoriek, ktoré si fakt nekupujete, keď neviete, že čo. Triumph Bonneville T120 nie je žiadna replika či akože retro. Toto je stará dobrá klasika.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *